Posledné dni sa mi ozýva panva.
Volá ma. Tlačí sa o slovo.
Chce uvoľniť, nadýchnuť sa, stáť pevnejšie vo vlastnom priestore.

A spolu s ňou sa ozýva aj stará téma „dobrého dievčatka“.
Byť milá.
Byť slušná.
Nehnevať sa.
Nežiadať veľa.
Nechcieť veľa.
Niesť všetkých a všetko…
(vyber si a doplň si svoje)

A tak som si opäť sadla k dýchaniu.

Dych, panva a návrat k sebe

Zo začiatku som len dýchala.
Nádych do brucha… nádych do hrudníka… výdych ústami.
V ušiach rytmické bubny.
A po chvíli som sa začala jemne vlnieť. Nahmatala som svoju panvu, akoby som ju spoznávala nanovo – kosti, svaly, šľachy. Priestor.

Sadla som si na svoje ruky.
Chcela som ju doslova cítiť v dlaniach.
Držať ju.
Niesť ju.

A tak začala moja aktívna imaginácia.

Privolala som pumu, aby strážila hranice.
Orla, aby videl zhora.
Raju, aby bol prúd života prítomný.
Predkyne a predkov, shamanky aj shamanov okolo ohňa.

Všetci sme boli spolu.

Povedala som:

„Čo sa chce ukázať, nech príde. Chcem ťa vidieť, počuť, cítiť. Čo chce byť prežité, nech vstúpi.“

A z panvy sa ozval ženský hlas plný strachu.

Bojím sa.

„Čoho sa bojíš?“

„Bojím sa, že keď sa ozvem… keď ma budeš počuť… zomrieš.“

A ja som vedela, čo jej povedať:

„Ak to má znamenať, že zomriem, tak nech sa tak stane.
Už som zomrela veľakrát. A narodila sa znova.
A teraz chcem vidieť teba.“

Čo v panve žije (a čo jej nepatrí)

Zrazu som uvidela, kde žije.
Stiesnený priestor v skale.
Úzky, tmavý, zaprataný vecami, ktoré nie sú jej.
Nanesené strachy, roky staré presvedčenia, cudzie emócie.

Povedala som jej:

„Toto ti nepatrí.
Toto nemáš niesť.
Ako by ti tu mohlo byť dobre? Ako chceš tancovať, keď sa nemáš kde pohnúť?“

A ukázala som jej oheň.
Vatru, ktorú už dlho kŕmim starými vzorcami.
Tie sa premieňajú na teplo.

„Hoď do ohňa všetko, čo nie je tvoje.“

Priniesla tašky.
Vysypala obsah.
Aj tašky samotné.
Všetko horelo.

A oheň bol krásny.

Keď dohorelo, ukázala som jej:

„Pozri, koľko priestoru tu zrazu je. A teraz to vyčistíme.“

Upratali sme.
Vyčistili.
A potom prišla radosť.

Krásne látky, kvety, dekorácie, voda, sviečky.
Panva sa zmenila na svätyňu.

Už sa nebála.
Už neprotestovala.
Cítila nový vzduch. Nový priestor.
Nový život.

„Ozývaj sa,“ povedala som jej.
„Keď príde niečo nové zvonku, len to polož na kopu. Spolu to hodíme do ohňa.“

Poďakovala som sa.
Nechala ju užívať si nový domov.

Nádych.
Výdych.
Otvorila som oči.

A vedela som:

Už nechcem niesť to, čo nie je moje.
Chcem niesť SEBA.

Ako to vyzerá, keď nesiem SEBA

Keď žena nesie SEBA, je to cítiť.
Nie v slovách, ale v pohybe panvy, v tóne hlasu, v tom, ako vchádza do miestnosti.

Niesť SEBA znamená:

• cítiť svoje hranice a neprekračovať ich v mene druhých
  
• vedieť, čo chceš, a vedieť to povedať
  
• stáť vo svojej pravde, aj keď nie je „milá“
  
• nelepiť na seba cudzie emócie, úlohy a zodpovednosti
  
• dovoliť si hnev, túžbu, životnú silu
  
• byť doma vo svojom tele, najmä v panve
  
• vedieť sa o seba oprieť
  
• prestať žiť zo strachu a začať žiť z pravdy

Niesť SEBA nie je raz a navždy.
Je to prax.
Návrat.
Denné rozhodnutie.

Praktické kroky, ktoré podporujú život v panve (a tým aj sebalásku)

Tu sú konkrétne veci, ktoré môžeš zaradiť do svojich dní:

1. Dych do panvy

Dlhý nádych do brucha.
Dlhý výdych ústami.
Predstav si, že panva je nádoba, ktorá sa pri nádychu rozširuje.

2. Jemné vlny panvou

Kruhy, osmičky, jemné pohyby v sede alebo v stoji.
5 minút denne úplne stačí.

3. Dotyk

Sadni si na ruky, polož dlane na spodné brucho, obopni boky.
Daj panve jasný signál: „Som tu.“

4. Očista priestoru v imaginácii

Predstav si svoju panvu ako priestor – a uprac ho.
Hoď do symbolického ohňa všetko, čo ti nepatrí.

5. Písanie

Napíš si, čo nesieš za druhých.
A pri každej vete sa spýtaj:
„Je toto moje?“

6. Zosadenie energie z hlavy do tela

Každý deň si polož pozornosť nižšie – do brucha, panvy, nôh.
Zvedie ťa to do prítomnosti.

7. Budovanie hraníc

Nacvič si jednu vetu, ktorú povieš, keď niečo nechceš.
Napríklad:
„Nie, toto teraz neviem prijať.“

8. Tanec

Pusť si bubny, rytmus, hudbu, čo ťa volá.
Pohyb panvy otvára životnú silu ako máločo.

9. Teplo

Termofor, teplá sprcha, kúpeľ so soľou.
Teplo uvoľňuje staré a zmäkčuje tvrdé.

10. Komunita

Zdieľaj.
V ženskom kruhu.
V bezpečnom priestore.
V tele, ktoré počúva telo.

Záver

Panva je náš koreň, oheň aj centrum pravdy.
Je to miesto, kde býva strach… ale aj sila, intuícia, sexualita a tvorivosť.

Keď si ju vypraceš, keď jej dáš domov, ona ti dá späť tvoju vlastnú životnú energiu.

A zrazu si uvedomíš:

Už nechcem niesť to, čo nie je moje.
Chcem niesť SEBA.

S láskou,
Vladia